FEJTÓN KAROLA LABAŠA K PROTESTNÝM CYKLOJAZDÁM
PREČO CYKLISTI CHCÚ CESTY PRE MOTOROVÉ VOZIDLÁ?
Bolaže to paráda, keď pred pár rokmi sa prehnala z Prešova do Košíc kortešačková cyklistická skupina expremiéra Dzurindu. Expremiéra preto, že pred ďalšími voľbami si už rovnakú jazdu nemohol ani so zdravými nohami zopakovať. A to ho stálo stratu voličov a premiérskeho kresla. Stačilo, že neustriehol podraz svojho dopravného ministra, ktorý záver trasy pred Košicami nebadane zakázal pre cyklistov a tým aj pre svojho šéfa.
Nie, že by nám bolo smutno za takým nepozorným premiérom. Veď máme pozornejšieho. Ale predstava, že si budúci adept na premiéra nebude môcť kreslo vybicyklovať a že nastane hrozba bezvládia, nás nenechala ľahostajnými. Zákaz pre cyklistov treba zrušiť, a basta! Slovo dalo slovo a na víkend sme vyhlásili bicyklový protest. A aby sme sa o radosť z protestovania podelili, nezabudli sme ani na pána ministra dopravy, keďže nečinnosti jeho a prehnanému šanateniu jeho predchodcu vďačíme za to, že aspoň niektoré víkendy nezažívame nudu a máme proti čomu protestovať. Možno aj on sa cez víkend v tej Blave nudí a čo ako je Vážny, tu by zažil toľko srandy, o čom ešte bude reč. Takže sme ho v otvorenom liste oboznámili, kedy a kde nás v totych Košicoch nájde.
Ale na našu ľútosť a na jeho škodu nás nenašiel. Keďže nás na rozdiel od minulosti nenašla ani policajná družina, ktorú by pán minister určite aspoň ako náhradu za seba poslal, došlo nám, že možno v hlavnom meste nemajú mapy až po Košice. A tak nabudúce do listu musíme pribaliť aj mapu s Košicami a už ho radšej zatvoríme (teda ten list), aby cestou nevypadla.
Keď už pozvaní nedošli a po zakázanej ceste nás do Budimíra nemal kto previesť, odvážili sme sa sami. Vyrazili sme teda od známeho hypermarketu po ceste tak, ako voľakedy. Veruže sme išli bojazlivo jeden za druhým, keď už sa na našu ochranu v tej hustej premávke tí policajti vykašľali. Hádam sa neurazili, že sme ich pozvali len cez obyčajného ministra, nie osobne! Asi sa viacej nebudeme spoliehať, že minister ich pošle, veď on má iste dôležitejšie bratislavské veci na starosti.
Tie autiaky popri nás fičali divoko ako na rely, asi sa nám predvádzali. A tak sme sa zo strachu tlačili k zvodidlám, keď už bezpečnejšie – za zvodidlá to nejde. Úľava pre nás nastala, až keď sme odbočili veľkým pravotočivým oblúkom dolu popod most. Tam už aj najväčší frajeri za volantom museli spomaliť, aby ich nevynieslo zo zákruty rovno do večných lovísk. Ale čo to? Ešte ani oblúk neskončil a tu pred nami veličizná modrá tabuľa s nakresleným autom a s nápisom „bez úhrady“. Hoci ma najprv napadlo, či ozaj tu môžem zadarmo prísť k autu, hneď som z toho vytriezvel. Nielen preto, že reku, čo už by som si s ním bez vodičáku počal. Ale najmä preto, že keď všetci naši tu začali zastavovať, či sa aj mne ujde pri takom záujme. No tu jeden múdrejší z nás nás všetkých schladil, že to je len dopravná značka. I tak každý si chcel zblízka pozrieť takú veličiznú dopravnú značku, ktorá ktovie, či sa do tej vyhlášky k ostatným vmestila a možno preto ju ľudia nepoznajú. A keďže nás bolo nemálo a zo zvedavosti sme sa všetci zhrčili k tej plechovej oblude, akosi nám ušlo, že popri nás sa už nedalo prejsť a tak za nami začali zastavovať autá. Keď začali trúbiť aj tí najväčší frajeri za nami, poctení týmto motoristickým pozdravom sme im aj my odpovedali našim - zvončekmi a trúbami. Ale keď už začali vychádzať zo svojich mašín a niektorí aj nadávať, došlo nám, že aj oni takôto nevideli a že tiež si tú modrú plechovú opachu chcú pozrieť zblízka. Už by sme ich aj boli pustili na naše miesto, keď sa tu znova ten múdrejší z nás ozval, že za touto dopravnou značkou je začiatok cesty pre motorové vozidlá. A že na ňu už nesmieme ani na krok, či vlastne na koleso.
Prieser! Hneď sa nám všetkým vyjasnilo. Sme v pasci. Pred nami cesta pre motorové vozidlá - a my na bicykloch, za nami logicky cesta pre nemotorové vozidlá, ale so zúrivými šoférmi. A nadávajú preto, že ich zdržiavame, lebo oni z našej, nemotorovej cesty sa chcú dostať na tú ich - motorovú. Celkom chápem ich zúrivosť, veď ktorý motorista by rád zavadzal tam, kde nemá čo hľadať a ešte by sa bezmocne vystavoval ohrozeniu nejakých bicyklových pirátov ciest! Pri všetkej ľútosti voči tým chudákom za volantom aspoň to majú šťastie, že ich nemá kto pokutovať, lebo policajti do Košíc netrafili. Ale čo teraz s nami? Veď ďalej nemôžeme, vrátiť sa do protismeru nemôžeme tiež a vzlietnuť? S bicyklami ťažko. Čakáme, hútame, ale tu už nič rozumného nevymyslíme. A zúrivých za nami pribúda. Tak sme sa pohli dopredu. Znova sme sa zoradili jeden za druhým, aby nás mohli tí vystresovaní nešťastníci za volantom predbehnúť. A dobre sme urobili, aspoň pre nich. Nejeden sa nám pri predchádzaní zatrúbením pozdravil či skôr poďakoval za odstúpenie. Veď aj my, cyklisti, by sme sa tiež radi zvonením poďakovali ministrovi za odstúpenie, len aby sme mohli jazdiť do toho Budimíra normálne. No dnes sme tam dorazili len načierno, po ceste pre motorové vozidlá.
Aby sme už nikdy viac nemuseli zažiť takúto strastiplnú stresujúcu jazdu, a aby sme jazdili, ako sa má, normálne, ponížene prosíme pánov v preďalekej Bratislave o prerobenie čo najviac našich nemotorových ciest na motorové. Autá sa už budú na nich tlačiť legálne a my už nebudeme na cudzom zavadzať. Veď my sa ani tak neponáhľame ako oni, a my si už niečo terénne nájdeme, len nech sa na nás toľko nezlostia. A keď už aj v lesoch tým motorkárom zavadziame, už len ponížene prosíme, nechajte nám aspoň priekopy pri cestách. Veď tam je to celkom bezpečné, aj chránené zvodidlami a sem-tam nejaké zdemolované auto obídeme. A konečne tiež budeme mať len svoje, ozajstné cesty pre nemotorové vozidlá.
Košice, 16.7.2007
Autor: Ing. Karol LABAŠ - Cyklistická únia mesta Košice - predseda
Tel./fax: 055/6338544, mobil: 0908317467, e-mail: karol.labas@stonline.sk
späť